Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1393, kedy sa uvádza ako Zaoud v Novohradskej Župe v listine z 15. decembra 1393. Ďalšie názvy z roku 1446 Zawuoda, 1447 Zawoda (Wyfalw alio nomine Zawoda), Zawada z roku 1786 sa vysvetľujú v zhode s výslovnosťou, podľa miestnej legendy, presídlením niekoľkých rodín (údajne Šebovcov, Balovcov, Janešovcov a Kováčovcov) zo susednej Ľuboreči „za vodu“, potok, ktorý pretína dolinu pod vrchom Lysec. Či to boli Ľuborečania, či kolonisti z iných končín, obec vznikla najneskôr v 2. polovici 14. storočia organizovanou kolonizáciou, t.j. osídlením poddanských rodín hradného panstva. Patrila Divínskemu, od 18. storočia sčasti aj Modrokamenskému hradnému panstvu rodu Balašovcov, neskoršie i Zičiovcom.
Do polovice 19. storočia sa v postavení poddaných nič nezmenilo, povinnosti museli plniť aj po zrušení poddanstva. Pri komasácii v roku 1865 podľa miestnej kroniky mnohí sedliaci doplatili, keď si z obavy pred veľkým zdanením neprihlásili všetky svoje tzv. kopane a ostali len s výmerou určenou želiarom. Neprihlásená pôda pripadla do vlastníctva zemepánom. V hospodárení prevládal ešte aj začiatkom 20. storočia zaostalý trojpoľný systém. Chotár bol rozdelený na tzv. taraty, 3 časti, z ktorých na dvoch sa plodiny striedali a 1 ostávala ležať úhorom.
Zaostalá poľnohospodárska výroba bola hlavným zamestnaním obyvateľov Závady až do polovice 20. storočia. Okolie Závady neposkytovalo iné možnosti obživy. Terén bol kopcovitý a skalnatý, pôda málo úrodná. Nedostatok lúk neumožňoval ani podstatnejšie rozšírenie chovu dobytka. Až v roku 1908 pokúpili obyvatelia Závady lúky v povodí Ipľa. Obživu a možnosti ťažby surovín dávali ešte okolité lesy. Drevo vyvážali až do Rábskej stolice. Rozvinuté boli len domácke remeslá, súvisiace s poľnohospodárskou prácou a vidieckym spôsobom života. Pred rokom 1848 bol za obcou na Pravickom potoku zemepánsky mlyn.
O zamestnaní obyvateľstva vypovedá aj pečať obce, v ktorej pečatnom poli vidno kolmo postavené čerieslo a lemeš a dolu po obidvoch stranách klasy (vetvičky). Pečatidlo používané obcou v roku 1800 bolo vyhotovené zručným kovotepcom. Malo latinský kruhopis SIGILLUM.POSSES.ZAVADA. V roku 1888 samosprávne orgány obce predstavoval 12 členný obecný výbor na čele s richtárom, podrichtárom, pokladníkom, verejným tútorom, tzv. prísažní. Obec viedla vlastné účty a zostavovala rozpočty, pri týchto úkonoch pomáhal obecnej samospráve notár. Závada v rokoch 1870 – 1945 patrila pod notársky úrad v Dolnej Strehovej. Z obecných písomností sa okrem zápisnice obecného zastupiteľstva z rokov 1912 – 1913 iné pramene nezachovali. Urbáre sú uložené v archívoch v Maďarsku, v sídle Novohradskej župy.
V 16. - 17. storočí bol Novohrad pod nadvládou Turkov, ktorí dobyli hrady Modrý Kameň, Divín, Fiľakovo. Poplatky sečianskemu sandžaku odvádzali aj obyvatelia závady. Popri Turkoch sa krajom prehnali kráľovské vojská, i vojská odbojnej šľachty v čase stavovských povstaní, ktoré „napomohli“ k zničeniu tretiny obcí slovenskej časti Novohradu. Dôsledky sa prejavovali vyľudnením a zánikom poddanských usadlostí, úbytkom obyvateľstva. V polovici 18. a začiatkom 19. storočia, v dôsledku ťažkých životných podmienok a zemepánskym útlakom, nastalo vysťahovalectvo. Vojnové roky 1914 – 1918 si vyžiadali tiež svoju daň v podobe životov 12 mužov.
Hospodársky rozvoj začína až koncom 19. storočia zmenou vlastníckych vzťahov k pôde po komasácii v roku 1865 a po vzniku ČSR v dôsledku uskutočnenej pozemkovej reformy. Obyvatelia Závady v roku 1923 a 1928 odkúpili väčšiu výmeru lesov, pasienkov a pôdy od Zičiovcov a iných statkárov. Mnohí sa zadĺžili a v rokoch hospodárskej krízy odchádzali za prácou do zahraničia. Poľnohospodárska výroba sa postupne zdokonaľovala zavádzaním technického pokroku, strojov. Prvú mláťačku kúpil roku 1910 roľník J. Trnka, v roku 1916 J. Kindernaj. V roku 1926 viacerí roľníci spoločne kúpili ďalšiu. K zlepšeniu hospodárskej situácie obyvateľstva podstatnou mierou prispela stavba cestnej siete spájajúcej Lučenec a Modrý Kameň s Levicami a Zvolenom v rokoch 1934 – 1936. Po roku 1938 začali v Závade úspešne chovať plemenný dobytok. Priaznivý rozvoj prerušili vojnové udalosti, ktorým predchádzala okupácia pohraničnej slovenskej časti Novohradu Horthyovským Maďarskom. 6. októbra 1938 bol obsadený Lučenec a obyvatelia Závady a okolitých obcí tak prišli o dovtedy stály odbyt poľnohospodárskych produktov a možnosť nákupu priemyselných výrobkov.
Až do zimy 1945 priame boje v obci neboli. Po vyhlásení Slovenského národného povstania do povstaleckej armády narukovalo niekoľko mužov. 10. septembra 1944 založili v obci Revolučný národný výbor, ktorý počas povstania organizoval zbierky pre armádu a partizánov a jeho členovia pomáhali partizánskym skupinám pôsobiacim v okolí, začo takmer celej obci fašistické vojská hrozili likvidáciou. V pamäti tých, čo prežili tragické decembrové dni Vianoc 1944 ostali zlé spomienky. Po ťažkých bojoch v kopcovitom teréne, kde sa nemecká armáda dobre opevnila a odolávala útoku sovietskych vojsk bola Závada oslobodená 14. januára 1945.
Po skončení vojny začala ďalšia etapa vo vývoji obce. V roku 1946 bol zavedený pravidelný autobusový spoj medzi Modrým Kameňom a Lučencom. Od roku 1948 už autobusy premávali viackrát denne. Prvý telefón bol zavedený v roku 1950 na miestnu faru. Od roku 1951 prichádzali do obce s putovným kinom pracovníci domu osvety z Modrého Kameňa. Premietalo sa 1 krát v mesiaci. V rokoch 1955 – 1957 sa stavala cesta cez obec do Pravice a v roku 1954 začali so stavbou kultúrneho domu, budovy národného výboru a obchodu. Prvé osobné auto si kúpil v roku 1956 Ján Kadanec. Kolaudácia obecných verejných budov bola v roku 1956 slávnostná, s divadelným predstavením miestnych ochotníkov. V roku 1957 bol v obci zriadený aj poštový úrad.
Vo februári 1959 sa konala ustanovujúca schôdza JRD, na ktorej sa zakladajúci členovia rozhodli začať spoločne hospodáriť. Do roku 1989 patrilo JRD Pokrok so sídlom v Závade medzi najväčšie poľnohospodárske družstvá v okrese Veľký Krtíš. Postavili sa nové domy, nákupné stredisko, hospodárske a prevádzkové budovy poľnohospodárskeho komplexu. Popri tom Závada bola jednou z posledných obcí okresu, v ktorej začali práce na elektrifikácii až v roku 1959. Prvé žiarovky sa tu rozsvietili 18. januára 1960. V lete 1960 sa prvý krát ohlásil miestny rozhlas. Naďalej v Závade pracovali divadelní ochotníci pod vedením učiteľa Pavla Hlavničku, ktorí s predstaveniami chodili vystupovať aj po okolitých obciach. Žiaľ tieto tradície, rovnako ako folklórne, sa už v Závade neudržali.
Algöver Štefan – (21.10.1863 Záhorce - Pdlužany– 22.6.1934 Závada) – evanjelický kňaz, publicista, národovec, ktorý pôsobil a v roku 1934 zomrel v Závade vo veku 71 rokov. V Novohrade prežil, okrem krátkych študentských rokov a kaplánskych začiatkov profesijnej dráhy, celý svoj život. V Závade prežil 43 rokov, najviac zovšetkých evanjelických kňazov v histórii Závadskej cirkvi. V roku 1929 bol zvolený za člena okresného zastupiteľstva v Modrom Kameni. Podporoval hospodársky rozvoj regiónu, najmä zlepšenie komunikácií, rozvoj stavebníctva, školstva a ľudovej osvetovej práce, starostlivosť o zvyšovanie životnej úrovne obyvateľov obcí, o sociálne slabých a chorých, o mládež.
Bazovský Koloman – (28.2.1866 Závada – 25.1.1950 Banská Bystrica) – pedagóg a prekladateľ, novinár, publicista. Do škôl chodil v Závade a v Lučenci, kde absolvoval učiteľský ústav. Publikoval v mnohých časopisoch (napr. Dom a škola). Vydal tiež Zbierku nových piesní (1918 v Budapešti). V Slovenských novinách uverejňoval prózy s námetmi zo súčasného života, romantické a dobrodružné príbehy. Prekladal tiež z angličtiny, francúzštiny a ruštiny.
Bazovský Ľudovít – (22.7.1872 Závada – 10.12.1958 Ľubochňa) – advokát, politik, publicista a novinár, brat Kolomana. Pochovaný je v Lučenci, kde býval prevažnú časť života. Jeho ľudský a politický profil z dosiaľ publikovaných prameňov nemožno bez nepresností spracovať. Za činnosť v slovenskom národnom hnutí bol pred rokom 1918 perzekuovaný uhorskou vládou. V roku 1918 sa stal členom výkonného výboru Slovenskej národnej rady a v rokoch 1919 – 1920 prvým novohradským županom. Neskoršie jeho postoje pod vplyvom historických udalostí naznačujú pragmatizmus.
Bratia Koloman a Ľudovít Bazovskovci patria k tým významným závadským rodákom, ktorí Novohrad a jeho obyvateľov dôverne poznali, milovali a napomáhali zveľaďovať.
Halenay Karol Branislav – (29.9.1823 Banská Bystrica – 13.6.1885) – evanjelický farár v Závade, národovec, publicista, zberateľ ľudových piesní. Počas 34 ročného dlhého pôsobenia v Závade prežil neľahké roky poznamenané strádaním, z ktorých najťažším bol po cholere v roku 1873 rok 1875. 25. júna veľkému požiaru padla za obeť takmer celá obec. Vyhorela aj slamou pokrytá biedna fara a škola. Vyvinul veľké úsilie na získanie prostriedkov od donátorov a miestneho panstva na stavbu nových cirkevných budov, ktoré boli dokončené v roku 1877. Stal sa jedným zo zakladajúcich členov Matice slovenskej v roku 1863 a podporovateľom slovenských gymnázií. Bol zástancom federatívneho usporiadania Uhorska a nastolenia národnostnej rovnosti v monarchii.
Maróthy Daniel – (14.4.1825 Mašková – 19.4.1878) – V rokoch 1850 – 1851 pôsobil ako evanjelický kňaz v Závade, od roku 1855 po krátkom pôsobení v Kruine, až do svojej smrti pôsobil v neďalekej Ľuboreči. Základy vzdelania získal u svojho otca v Maškovej. Po skončení školy v Lučenci (1835 – 1840) odišiel na lýceum do Banskej Štiavnice, kde zostal do roku 1845. Zapojil sa do činnosti študentského spolku, v roku 1944 sa stal podpredsedom Ústavu a zástupca profesora Šuhajdu na prednáškach. Svoju literárnu a národnobuditeľskú činnosť začal básňami. Ľúbostné motívy už v rannej tvorbe nahradil národnými. Prispieval do mnohých časopisov. Pochovaný bol v Ľuboreči, kde je hrob Daniela Maróthyho na starom cintoríne.
